"NEVIEŠ ČO CHCEŠ! TAK SA UŽ KONEČNE ROZHODNI! " zaznelo z jeho úst. Práve tento obraz mi nemizne z pred očí. Stále dookola to isté. NEVIEŠ...! NEVIEŠ...! ROZHODNI SA...! Počuješ ROZHODNI !
Mám pocit akoby sa mi mozog točil v hlave. Neviem myslieť na nič iné. Nedokážem ovládať svoju mysleľ.
Sedím na stoličke a v tichom pološialenstve si na laminátovej podlahe vyklepkávam jednoduchý rytmus. Popritom hypnotizujem telefón. Mám ho vziať do ruky a zavolať mu? Nie, radšej nie. Aj tak by to bolo zbytočné. Prečo? Lebo začnem trepať tie moje každodenné drísty. Opýtam sa ho ako sa má, poviem mu pár noviniek a budem sa tváriť, akoby nič. Toto viem určite. Na betón to bude vyzerať takto. Vždy si poviem povedz mu to. Potrebuje to počuť a ty to potrebuješ zo seba dostať. No ja vážne neviem čo chcem. Môj rozum sa búri slovu ROZHODNÚŤ. Ja sa musím rozhodnúť. A sama. Nikto to nespraví za mňa. Desím sa toho. Čo ak sa rozhodnem zle? Potom sa budem celý život ľutovať. Neviem prečo, ale stále sa cítim ako malé, bezbranné dieťa, ktoré sa nedokáže rozhodnúť. Bojím sa toho. Bojím sa aj toho, čo mu poviem. Čo ak ho urazím? Nechcem prísť o kamoša. Kamoša? Je to naozaj iba kamoš? Som z neho popletená. Teraz už nerozumiem ničomu. Ani sama sebe. Všetko sa mi v hlave pomiešalo a ja teraz musím hľadať súvislosti. Je to akoby som po kúsku hľadala páry v pexese. Len s tým rozdielom, že poriadok v hlave sa robí tažšie.
Všetko si usporadúvam znova a znova. Chcem sa rozhodnúť , no nedokážem to. Je to čím ďalej tým horšie. Čím viac premýšľam, tým väčší mám zmätok. Ale to už asi zažil každý. No všetci to zvládli, okrem mňa. Ja šaliem, bláznim. Neviem, čo sa so mnou deje, ale ten telefón má zázračnú moc. Všetky moje úvahy, meditácie a čo ja viem čo všetko ešte, vyšli nazmar. Moja ruka sa natiahla za telefónom a vyťukala známe číslo. TU- TU- TU- TU... obsadené. Škoda. Lebo práve som prekročila demarkačnú líniu strachu a rozhodla som sa...
Mám pocit akoby sa mi mozog točil v hlave. Neviem myslieť na nič iné. Nedokážem ovládať svoju mysleľ.
Sedím na stoličke a v tichom pološialenstve si na laminátovej podlahe vyklepkávam jednoduchý rytmus. Popritom hypnotizujem telefón. Mám ho vziať do ruky a zavolať mu? Nie, radšej nie. Aj tak by to bolo zbytočné. Prečo? Lebo začnem trepať tie moje každodenné drísty. Opýtam sa ho ako sa má, poviem mu pár noviniek a budem sa tváriť, akoby nič. Toto viem určite. Na betón to bude vyzerať takto. Vždy si poviem povedz mu to. Potrebuje to počuť a ty to potrebuješ zo seba dostať. No ja vážne neviem čo chcem. Môj rozum sa búri slovu ROZHODNÚŤ. Ja sa musím rozhodnúť. A sama. Nikto to nespraví za mňa. Desím sa toho. Čo ak sa rozhodnem zle? Potom sa budem celý život ľutovať. Neviem prečo, ale stále sa cítim ako malé, bezbranné dieťa, ktoré sa nedokáže rozhodnúť. Bojím sa toho. Bojím sa aj toho, čo mu poviem. Čo ak ho urazím? Nechcem prísť o kamoša. Kamoša? Je to naozaj iba kamoš? Som z neho popletená. Teraz už nerozumiem ničomu. Ani sama sebe. Všetko sa mi v hlave pomiešalo a ja teraz musím hľadať súvislosti. Je to akoby som po kúsku hľadala páry v pexese. Len s tým rozdielom, že poriadok v hlave sa robí tažšie.
Všetko si usporadúvam znova a znova. Chcem sa rozhodnúť , no nedokážem to. Je to čím ďalej tým horšie. Čím viac premýšľam, tým väčší mám zmätok. Ale to už asi zažil každý. No všetci to zvládli, okrem mňa. Ja šaliem, bláznim. Neviem, čo sa so mnou deje, ale ten telefón má zázračnú moc. Všetky moje úvahy, meditácie a čo ja viem čo všetko ešte, vyšli nazmar. Moja ruka sa natiahla za telefónom a vyťukala známe číslo. TU- TU- TU- TU... obsadené. Škoda. Lebo práve som prekročila demarkačnú líniu strachu a rozhodla som sa...
Komentáre